Čo znamená D3?

Názov občianskeho združenia D3 vyjadruje úsilie združenia podporovať rozvoj osobnej identity a poslania ľudí vo fyzickej, duševnej a duchovnej dimenzii života. 

Poslanie a činnosť D3

D3 je prostredie, ktoré pomáha študentom, rodinám a profesionálom objavovať osobnú identitu a napĺňať ich poslanie v súlade s hodnotami D3. Zameriava sa pritom na nasledovné činnosti: vzdelávanie, organizovanie konferencií, seminárov a pobytov, poradenstvo a mentoring. Združenie sídli na adrese: Beňadická 38, 851 06 Bratislava

Rozhovor o D3 s Dušanom Jaurom

Rozhovor bol uverejnený pre časopis študentov Bilingválneho gymnázia C.S.Lewisa - HEY YOU, 2009 (skrátené)

Na počiatku D3-ky (krátko po Nežnej revolúcii) stáli dvaja muži: Milan Číčel, môj starší už sivovlasý priateľ a šéf, a Daniel Raus, v tých časoch známy najmä ako folkový pesničkár a človek, ktorý organizoval rôzne klubové stretnutia, koncerty, diskusie... Podľa mňa obaja boli a dodnes sú ľuďmi, ktorých existencia je paradoxná: sú kresťanmi a zároveň svojsky zaujímaví pestrofarební ľudia, ktorí dávajú dobré otázky. Začiatkom 90-tych rokov založili Občianske združenie pod tajomným názvom „D3“, čím chceli naznačiť, že človek je trojrozmerná bytosť: okrem fyzického a duševného má aj rozmer ducha a duchovné potreby. Daniel začal naplno robiť to, čo dovtedy robil len čiastočne: spoluvytváral zaujímavé a tvorivé aktivity v bratislavskom vysokoškolskom prostredí. D3 vznikla aj preto, že školy na takéto niečo nemali kapacitu.

Po nejakom čase sa aj s rodinou presťahoval do Prahy, kde sa stal redaktorom rádia Slobodná Európa. Organizácia sa potom na viacero rokov ocitla v stave „hybernácie“ a aktivity obmedzila na letné „pobyty mladých rodín“. Je to už zhruba osemnásť rokov, čo sa leto čo leto stretáva niečo medzi 100 – 150 ľudí (vrátane detí, čo sa batolia, lezú, skáču a všeličo vymýšľajú), ktorí spolu trávia týždňovú dovolenku. Rôznych ľudí spája potreba robiť v živote užitočné a zmysluplné veci.

V organizácii som už takmer šesť rokov. Predtým som robil v „SEN“ („Stredoeurópska nadácia“), kde sme s kolegami písali rôzne štúdie, robili výskum, prednášali a vzájomne sa „sieťovali“ s medzinárodnými partnermi. Po určitom čase som získal pocit, že keď som príliš „medzinárodný“, keď riešim otázky študentov niekde v Amerike, Austrálii či Rusku a nemám čas na svojich vlastných študentov, čo žijú v tom istom meste ako ja, tak potom niekde asi robím chybu. Povedal som si, že je čas na zmenu. Už spomínaný Milan Číčel mi ponúkol, že ma organizačne zastreší na to, aby sme mohli spolu robiť aktivity zakorenené v slovenskom prostredí...

Značka „D3“ sa medzičasom doplnila o názov (či vysvetlenie?) „Center for Applied Ethics“. Keď sa pozrieme na to, v akom stave je Slovensko od pádu komunizmu (od podnikateľskej sféry až po školstvo), tak spolu s klasikom hovoríme, že „čosi je zhnité v štáte dánskom“. Systémy sú skorumpované a bezduché. Sme presvedčení, že k tvorbe nekorupčného prostredia nestačí vytvárať nové systémy. Myslíme si, že meniť systémy môžu len ľudia, ktorí sami boli zmenení. Snažíme sa vytvárať podporné prostredie, v ktorom by k tomu dochádzalo. Dnes tvorí D3-ku šesť ľudí od čiastočného až po plný úväzok (vrátane kolegyne, ktorá nám dáva pozor na faktúry, aby sme sa v nich neutopili), ktorí tento dôraz záujmu o rozvoj jednotlivca aplikujú v rôznych prostrediach: v biznise, sociálnej práci, školstve...

So školou samozrejme súvisíme, zreteľné je to už v tom, že kanceláriu máme priamo v školskej budove oproti čajovni. Hovoríme, že dobrá škola je omnoho viac, než samotné vyučovanie. Je celkom dobre možné, že niektoré kľúčové momenty vášho osobného rozvoja sa dejú viac mimo vyučovania, než na hodinách, čo je podľa mňa v poriadku. Niektorých z vás (študentov) som spoznal viac „po vyučovaní“... Škola by mala dýchať oboma stranami pľúc, tzv. „formálne vzdelávanie“ by malo byť vyvážené vzdelávaním neformálnym. Že čo to je? Pracovne to môžeme nazvať hoci aj „študentský život“. Mám na mysli napr. aktivity, ktoré niektorí študenti už rozbehli a iné ešte len rozbiehajú – neformálne diskusné skupinky, filmový klub, dobrovoľné brigády na úpravu školského areálu, pomoc ľuďom, ktorí sú v porovnaní s nami sociálne znevýhodnení a iné aktivity, čo už dávno presiahli povinných desať hodín dobročinnosti v rámci NaE... Tomu všetkému sa veľmi teším. Naznačuje mi to, že nastáva čas prebúdzania. Vždy je fajn, keď niekto začína pozerať ďalej od svojho nosa. Je celkom dobre možné, že práve takýto ľudia prispejú k tvorbe „ostrovov pozitívnej deviácie“ v mori všeobecnej apatie. No a D3 má záujem o posilnenie práve tejto neformálnej časti vzdelávania.

Napríklad to, čomu sa hovorí tvorba „corporate culture“, akejsi „firemnej kultúry“... Niektorí z nás boli pri tom, keď sa rodil nápad zriadiť túto školu. Napr. môj kolega Pavel Kailing bol päť rokov riaditeľom Narnie v neľahkej dobe zápasu o holú existenciu školy, čiže ešte skôr, než vnikla myšlienka založiť gymnázium. Ten nápad bol spojený s kľúčovými dôrazmi a hodnotami. Potom sa nápad zrodil, zhmotnil a rastie spolu so školou. Našou otázkou je, ako túto víziu dobre komunikovať, aby bola citeľná v našej školskej „firemnej kultúre“.

No a treba dodať aj to, že D3 má partnerský vzťah aj s inými organizáciami: školami, organizáciami v sociálnej oblasti, aj ľuďmi z podnikateľského prostredia. Spája ich špecifický dôraz na hodnoty, ktoré by sa mali „zhmotniť“ v danom pracovnom prostredí.

Je to kombinácia toho, čo zarobíme vlastnou činnosťou a čo získame z grantov. Napr. ja učím na škole čiastočne (tento rok 10 hodín týždenne) a popri tom robím iné aktivity... Získaný grant nám vyvára určitý „odstup“ od každodennej rutiny, ale práve tento odstup nám umožňuje rozvíjať veci, na ktoré by sme inak nemali čas. Predstav si, že si v nejakom zamestnaní naplno pohltený dennou rutinou. Obrazne povedané, na nose máš prilepené noviny a ja sa ťa spýtam „Čo čítaš?“ a ty nebudeš vedieť odpovedať, lebo na to potrebuješ určitý odstup. Je možné, že v niektorých pozíciách je odstup zase priveľký: napr. pracovník ministerstva školstva rozvíja vo svojom kabinete inovácie pre študentov, hoci on sám ich videl naposledy pred 20-timi rokmi. „Čo čítaš?“... a tiež nebude vedieť odpovedať. Inými slovami, usilujeme sa o primeraný odstup a ten nám pomáha zabezpečiť aj systém nášho financovania.